Minulosť? Budúcnosť? … a možno Prítomnosť je ten správny čas na vďaku pre …
Táto časť stránky (aj keď sa jej obsah len tvorí) sa bude venovať sile modlitby za našich zosnulých, ale aj za naše budúce pokolenie.
Predovšetkým tu chceme prezentovať jednu silnú myšlienku a tou je, že „Boh je mimo času“. Boh vie a vedel, že Ty raz budeš na tomto svete – vedel o tebe skôr, ako si sa počal v lone svojej mamky. On vie aj čo urobíš o niekoľko dní a aj koľko rokov tu ešte budeš. Chceme dať len dôraz na to, že aj keď už nemôžeš priamo zoči-voči poďakovať svojim predkom – možno ockovi, možno mamke, dedkovi / babke a možno sestre a či bratovi a sú prípady, že aj svojmu dieťaťu – tak stále je tu ON, kto o tebe vie a dokáže tvoju vďaku zarátať pre toho komu je určená. A môže to byť aj 100 rokov dozadu alebo 100 rokov dopredu.
Budem osobný a skúsim sa zamerať na modlitbu Božieho milosrdenstva a najmä výzvy o. Mons. Stanislava Stolárika, rožňavského diecézneho biskupa, ktorý od obdobia pandémie COVID-19 nás pozýval, aby sme sa duchovne preniesli ku zomierajúcemu a pomodlili sa za neho túto modlitbu. Nazval to dokonca „duchovná adopcia zomierajúcich“ alebo „bublina Božieho milosrdenstva“.
Jeho myšlienka znela približne takto:
„Prisadnime si v duchu k posteli umierajúceho a vyprosme mu záplavu Božieho milosrdenstva. Lebo nie vždy sa môže dostať k umierajúcemu kňaz. Preto tam, kde sa nemôže dostať sviatosť, aby prišla milosť.“
Táto výzva nebola jeho vlastnou teologickou novinkou. Opieral ju priamo o Denníček sv. Faustíny.
Najdôležitejší Ježišov prísľub
Ježiš hovorí sv. Faustíne Denníček 1541:
„Keď sa budú modliť túto korunku pri umierajúcich, postavím sa medzi Otca a umierajúcu dušu nie ako spravodlivý Sudca, ale ako milosrdný Spasiteľ.“
alebo Denníček 1777:
„Modli sa, koľko môžeš, za zomierajúcich, vyprosuj im dôveru v moje milosrdenstvo, lebo oni najviac potrebujú dôveru a najmenej jej majú. Vedz o tom, že milosť večnej spásy niektorých duší v poslednej chvíli závisela od tvojej modlitby.“
alebo Denníček 379:
„S dušami, ktoré sa budú utiekať k môjmu milosrdenstvu a budú moje veľké milosrdenstvo oslavovať a hlásať ho iným, budem v hodine smrti zaobchádzať podľa svojho nekonečného milosrdenstva.“
…pre modlitbu nie je nikdy neskoro.
Keď sa modlíme Korunku Božieho milosrdenstva, alebo akúkoľvek inú modlitbu za našich predkov, nemusíme rozmýšľať nad tým, či je už neskoro. Pre Boha nie je neskoro. Ak od večnosti vedel, že sa raz budeme za nich modliť, mohol túto modlitbu zahrnúť do svojho milosrdného plánu už v okamihu ich odchodu z tohto sveta. Nie preto, že by sa menila minulosť, ale preto, že Božia láska nie je viazaná naším časom.
Cirkev nás učí modliť sa za zosnulých. Ako presne Boh naše modlitby použije, zostáva jeho tajomstvom. Vieme však, že žiadna úprimná modlitba nie je zbytočná. Boh ju vždy prijíma a používa spôsobom, ktorý je najlepší.
Možno medzi našimi predkami boli ľudia hlbokej viery. Možno boli aj takí, ktorí Boha hľadali len ťažko. Niektorí prežili vojny, chudobu, choroby či veľké životné skúšky. Mnohí niesli bremená, o ktorých sa už dnes nikto nedozvie. O to viac ich môžeme odovzdať nekonečnému Božiemu milosrdenstvu.
…nádherný prísľub aj pre našu rodinu.
Ak sa v našom rode rozšíri úcta k Božiemu milosrdenstvu, potom sa tento prísľub môže stať akoby duchovným dedičstvom celej rodiny. Teraz už nejde o uchovanie minulosti ale o budúcnosť a spásu celej našej rodiny. Ale aj k vytvoreniu reťaze modlitby, ktorá spojí generácie.
Predstavujem si, že pri každom mene v rodokmeni nebude len dátum narodenia a úmrtia, ale aj malý symbol ✝ alebo ❤️ a možno aj s textom: „Za túto osobu bola obetovaná Korunka Božieho milosrdenstva.“ / „Za túto osobu bola obetovaná sv. liturgia (sv. omša).“
A aj keby ten text nebol, ale bola by len modlitba – tak určite by to nebolo LEN a pôjde o tiché svedectvo, že láska v rodine nekončí smrťou. A myslím si, že práve toto by bolo najkrajším posolstvom nášho rodinného stretnutia. Nie aby si každý odniesol len spoločnú fotografiu, ale aby si odniesol vedomie:
„Od dnešného dňa nebude v našom rode ani jeden zosnulý predok, za ktorého by sa aspoň raz niekto nepomodlil Korunku Božieho milosrdenstva.“
Ak je pravda, že Boh vo svojej večnosti dokáže spojiť naše dnešné modlitby s ich poslednou hodinou, potom môže byť každá takáto modlitba tým najkrajším darom, aký im ešte môžeme dať. A ak je Božie milosrdenstvo skutočne také nekonečné, ako nám Ježiš zjavil svätej Faustíne, potom nikdy nepremárnime príležitosť prosiť oň pre tých, vďaka ktorým sme dnes tu. Nech Boh požehná všetkých našich živých i zosnulých príbuzných.
Priznám sa, že táto myšlienka ma veľmi oslovila a nie preto, že je úplne v duchu kresťanskej nádeje: odpovedať na prijatý dar života vďačnosťou, láskou a modlitbou za tých, ktorí nám ho odovzdali. Myslím, že to by mohlo byť skutočným duchovným dedičstvom rodu Dutkovcov.
A nech raz všetci spoločne zasadneme k jednému stolu v jeho kráľovstve…